K dramatickej tvorbe J. Barča-Ivana

September 11th, 2010

             Július Barč-Ivan začínal svoju literárnu kariéru publikovaním dlhších i kratších próz v Národných novinách. No na základe štúdií jeho diela môžeme povedať, že svoj potenciál naplno využil a prejavil vo svojej dramatickej tvorbe, a teda, že v slovenskom literárnom kontexte zohral dôležitejšiu úlohu ako dramatik než ako prozaik.

             Na základe dvoch hlavných príčin ho môžeme zaradiť medzi významných predstaviteľov drámy. Jednou je jeho umelecký vývin, ktorý „nepoznal náhodné skoky ani v myšlienkovom ani formálnom zmysle slova, ale vyrastal z osobnostne prežitých zdrojov.“/1  Druhou príčinou, ktorou sa od mnohých odlišuje sú jeho nie náhodné kontakty s inonárodnou literatúrou. Tieto, či sa na ne vedome a mimovoľne spoliehal, mu poskytli zázemie pre jeho tvorbu, aj keď sa od nich niekedy zámerne odkláňa. Znamená to teda, že popri domácich spoločenských podnetoch nadväzoval aj na podnety z iných literatúr, čím obohatil svoju tvorbu o nové myšlienky z oblasti mysliteľskej alebo umeleckej literatúry.

             Keďže bol veľmi dôsledným v každej svojej činnosti a nepísal len sporadicky a rôznosmerne, postupne sa dostáva do centra slovenskej dramatiky, kde v rokoch 1943-1945 zaujíma vedúce postavenie.

             Svoje úmysly dosahuje hlavne kompozičnými prvkami: v spôsobe vývoja dialógu, pribúdania nových motívov, aký bol vzťah medzi nimi, ako koncipoval svoje dramatické osoby a dejovú výstavbu. Jeho literárnu tvorbu ovplyvnilo aj jeho povolanie. Ako protestantský kňaz využíval teologické podnety, no ich pôsobenie na jeho tvorbu nebolo vždy jednosmerné. Niekedy im podliehal alebo sa nimi inšpiroval, nájdeme však aj miesta kde sa dostáva do nepriamej polemiky s kresťanským učením, čo poznačilo jeho literárnu osobnosť veľmi špecifickými črtami.

             Barčove literárne začiatky majú expresionistický charakter. Počas tohto obdobia si autor zhromažďuje motívy a ich myšlienkové variácie pre svoje vrcholné obdobie, na ktorého začiatku je Matka (prvá dráma, ktorou dosiahol výrazný javiskový i čitateľský úspech). 

             Július Barč-Ivan bezpochyby priniesol do slovenskej drámy nové témy a tvárne prostriedky. Pokúsil sa zintenzívniť spojitosť medzi predmetom objektívneho zobrazovania subjektívnym svetom dramatika. Tu možno vidieť príbuznosť jeho diela s tvorbou nemeckých expresionistických dramatikov. V Barčových drámach nachádzame čiastočne aj výpoveď o životnej a spoločenskej realite. Podarilo sa mu obohatiť myšlienkový aj citový svet dramatických postáv a zvýšiť nároky na dramatickú výstavbu, čo zostáva trvalými hodnotami jeho tvorby.