Charaktery matkiných synov Jana a Paľa

Od začiatku je Janov charakter jasne viditeľný na jeho konaní. V každej situácii je presvedčený, že jedinú pravdu má vždy on. Je to mocný a tvrdý chlap, baník, ktorý sa veľmi nezaujíma o ľudské hodnoty. Ide mu len o to, aby si mal s kým v krčme vypiť a porečniť, no záleží mu na tom, čo si o ňom myslia iní. Aj preto sa odmerane stavia voči matke a jej víziám a jasne jej prikazuje, aby sa o nich nikomu nezmieňovala. „Jano: Len to mi chýba, aby sa takéto pletky rozniesli po dedine. Aby ľudia prstom ukazovali: Aha, to je ten, čo má bláznivú mater.  
Matka: Paľo príde.
Jano odkopne stoličku: Aby to parom vzal! I zo mňa chcú blázna spraviť? Vraveli dakomu?
Matka: Nie.
Jano: Lepšie bude, keď to nebudú spomínať. Mňa si chlapi nebudú doberať ako Marcina.“/17

            
Dá sa povedať, že každý jeho rozhovor sa uberá vždy tým istým smerom. On má najvyššiu autoritu a preto nemá dôvod správať sa milo. Ani brata si nevie pekne privítať. Skôr ho jeho príchod hnevá ako teší, pretože Paľo vlastne odišiel na Janov podnet. Jano za lístok do Ameriky dostal celú Paľovu čiastku po otcovi, neskôr dokonca aj Paľovo dievča. Dokým bol Paľo preč, dobre sa mu vodilo a keď ho Kata nechcela, začal sa líškať jej rodičom. Jeho jediným cieľom boli aj tak len ich peniaze a Katinu lásku nepotreboval.

             Paľov príchod mu veľmi mieša karty, a nemá problém dať najavo svoje pocity.
„Jano: Len nech si ho varujú. Majú ho už teraz a užijú ho ešte. I mne sa ujde z neho. Doteraz mi vykrikovali, že mám bláznivú matku, teraz mi pridajú ešte brata žobráka.
Matka: A ty si čo? O č si viac? O to, čo bolo jeho.
Jano: Ale teraz je t moje. Či sa to páči dakomu, či nie. A keď treba, ukážem, kto je tu pánom.
Paľo: No, zbohom sa majte!
Matka: Kam ideš?
Paľo: Mŕtvi sa nemajú vracať, mamka. Berie kufor.
Matka: Syn môj, ty nesmieš odísť!
Paľo: Žobrák a pán neznesú sa pod jednou strechou.
Jano: Pravdu máš! Ešte by sme ovšivaveli od teba!… Vďačne sme ťa prijali. Nemôžeš nič povedať. Smeje sa. /18 Celým dejom teda sledujeme napäté vzťahy medzi bratmi, ktoré nakoniec vyúsťujú do konfliktu. Síce spolu bratia pracujú v bani, poriadne spolu ani neprehovoria. Jano má iných kamarátov, vôbec nevidí, alebo skôr nechce vidieť bratovo utrpenie. Aj keď si možno uvedomuje, že práve on, pretože mu prebral frajerku, je príčinou Paľovho trápenia, nijako si to nepripúšťa. Postupne sa naopak on začína cítiť ukrivdený a poškodený, pretože Kata mu priamo do očí povie, že „radšej by som sa hodila do vody, ako ísť s tebou pred oltár… Celá dedina vie, aký si podliak.“/19 a znovu sa vracia k Paľovi. Toto je najhrubšia urážka Janovej cti, a preto sa chce Paľovi pomstiť. Keď sa konečne spolu stretnú, ich konflikt sa úplne vyhrotí: „Zo mňa si ešte nik nespravil blázna. Nik. Počúvaš? Či si vtedy myslel na to, že za to mi raz dušu dáš?“/20 A vrhne sa nožom na Paľa. To ale netuší, že mať ho oklamala, a bola to práve ona, do koho bodol. Tu pomaly vidíme zmenu v Janovom správaní. Zostáva v úplnom šoku, neverí tomu, že je mŕtva. „Umreli? Umreli…Nie…Veď som len raz…Odbehne so šialeným revom a vráti sa. Mamka, skloní sa k nej, len slovo. Len jedno slovo. Že sa nehnevajú, že odpustia. Kriste! Nemôžu tak odísť!“/21 No v momente sa ešte otáča k Paľovi „Tvoju ruku som chytil.. Teba som chcel… Teba…“/22, akoby sa  chcel „ospravedlniť“, že ho nezabil. Ešte na chvíľu je starým Janom, keď vyčíta Paľovi, že pred ním utekal, a nedokázal sa s ním porátať, hnevá ho, že matka tak veľmi Paľa milovala, až zaň položila život. Obviňuje ho, že určite o všetkom vedel, a nezabránil matke, aby sa obetovala. Celkovú zmenu však môžeme vidieť práve vtedy, keď Paľo vyzýva Jana, nech ho zabije, ak chce. Jano však teraz už úplne ľutuje svoj čin, uvedomuje si, že to s ním naozaj nikdy nešlo podobrom. „Mamka, čo spravili zo syna? Z toho tvrdého, mocného syna? Tak chceli, aby bol najspodnejší zo zbojníkov, aby nemohol pozrieť ľuďom do očí, aby sa hnusil každému, i sebe! Mohla matka tak potrestať syna? A len potrestať ma vedeli? Oslobodiť ma nevedia… Nemôžu.. Kto ma potom oslobodí?“/23 Jedným riešením jeho problému by bol Paľov návrh, že sa prizná namiesto Jana, ale to Jano bez rozmýšľania odmieta. Mal by obrovské výčitky svedomia, keby zostal žiť v dome, kde spáchal taký odporný čin. Je už úplne zmenený a vyrovnaný zo svojím údelom. „… nech povedia v dedine, že som mať zabil.“/24 Je pripravený niesť následky, lebo pochopil matkinu najvrúcnejšiu prosbu, a tá ho úplne zmenila, otvorila mu oči. „Teba učili trpieť. Mnou mohol otriasť iba víchor! Mamka, ja idem. Hľadať niekoho, kto moju dušu oslobodí.“/25
        

             Paľo, tak ako ho matka označila, nesie väčšinu jej vlastností a ona ožije v ňom, keď raz zomrie. Už od malička mala matka naňho obrovský vplyv, ktorý ho vždy prinútil ustúpiť staršiemu a mocnejšiemu bratovi. Nikdy sa mu nevzoprel, no na začiatku deja už naznačuje svoju nespokojnosť s týmto faktom. „Mamka, keď som bol ešte chlapček, mal som raz peknú vyrezávanú palicu. Bol som na ňu ukrutne pyšný. Za svet by ju nebol dal. A vzal mi ju raz Jano a nikdy viac mi ju nevrátil. Chcel som sa s ním vtedy pobiť, hoci bol starší a mocnejší, ale oni to zakázali..“/26 , potom, v ďalšej situácii mu stačil jej pohľad na to, aby sa ovládol, a nakoniec, keď chcel Janovi z Ameriky napísať, aby nechal jeho dievča, len myšlienka na matku stačila na to, aby tak neurobil. Matkin vplyv na Paľa sa stále stupňoval, hoci jej pričinenie sa k tomu bolo čoraz menšie. Lenže nastáva okamih, v ktorom sa Paľo začína od matky vzďaľovať. Je to chvíľa krátko po Paľovom návrate z Ameriky. Nedokáže pochopiť „prečo som ho nesmel vtedy udrieť po tvári, prečo som mu nemohol povedať pravdu, prečo som mu nenapísal, že je podliak, keď mi chodí za dievčaťom, prečo musím trpieť aj teraz, aby sa mi posmieval, že som žobrák, keď žobráka spravil zo mňa len on.“/27 Je preňho ťažké sa s takýmto údelom zmieriť, a preto sa začína búriť. Spočiatku je jeho útechou alkohol, utápa v ňom svoj žiaľ za Katou. Dostáva sa naraz do konfliktu s matkou a zároveň aj s bratom. Hoci matka vyvíja značné úsilie na to, aby Paľa skrotila, on sa stále viac približuje podobe mŕtveho otca alebo staršieho brata, pretože už prestáva byť ústupčivý, povahovo je Janovi zrazu veľmi podobný, nebol by preňho problém pustiť sa s Janom do bitky. „Paľo: A keby nám bol niekto chytil ruku, dobre. A keby nie, ešte lepšie.“
Matka: Tak už i ty? I ty by si vedel vytiahnuť nôž na brata?
Paľo: Tak ako on na mňa.“/28

             Aj on sa nechá premôcť hnevom, keď už ani za mak neverí tomu, že by ho mať mala rada a chcela mu dobre. „Raz mi povedali, že v Janovi ožili otec a vo mne ožijú oni. Dobre som si to zapamätal. Vtedy som veril ešte, že mám matku, vtedy ma nevyháňali, ale pritúlili k sebe. Teraz ma bijú a ženú do sveta. To Jano udal sa na nich. Už teraz viem. Ja by sa hnusil sám sebe, keby mal byť raz taký ako oni.“/29 Neberie ohľad na jej prosby, keď mu Kata povie, že nechala Jana, odpadne mu veľké trápenie a matkine taľafatky si nepripúšťa. Nebál by sa pustiť do Jana, no reakcia matky ho natoľko prekvapí, že sa sklamane berie preč.

             Až s odstupom času sa Paľo znovu približuje charakteru matky. Uvedomil si, že ona mu nikdy zle nechcela, pokorne sa k nej vracia. Vie však, že sa má Janovi vyhýbať, preto musí vystihnúť okamih, keď je matka sama.
Paľo: „Nič som nezabudol. Ani bratov nôž, ani ich slová. I ja som chcel byť od toho večera tvrdý a nemilosrdný ako oni. i preklínať som chcel. už som raz chcel odplatiť každému za všetko, aj im. Zariekol som sa, že ma tu viac neuvidia, ani keby ma volali. Človek sa nevracia k tomu, kto ho odkopol a zbil. Človek musí za to nenávidieť. A ja som ich chcel nenávidieť, aby ma nič neťahalo k nim, ani do tohto domu.
Matka: A nemohol si, syn môj.
Paľo: Nemohol som, mamka. Darmo mi obecali, že ma vyženú. Prišiel som.
Matka: A ja ťa neviem vyhnať.
Paľo:Už ma nič nepomýli, mamka. Oni mi vždy len dobre chceli. I v ten večer, keď ma vyhnali z rodičovského domu a povedali, že som žobrák… Ja viem, že nebolo inej pomoci./30 Tu sa Paľo opäť matke priblížil, niečo vo vnútri ho k nej priťahovalo, niečo, čomu sa nedokázal vzoprieť aj keď chcel. Dobro v jeho vnútri zvíťazilo nad túžbou po nenávisti pre krivdu. Jeho konanie zostáva priame a čestné, je pripravený podriadiť sa matkinej vôli a aj s Katou odísť. Ona však medzitým našla iné riešenie.
Matka: Našla som inú cestu.
Paľo: A ja…
Matka: Ty budeš žiť!
Paľo: Žiť… Kata, počúvaš… Oslobodený od kliatby. Už nemá brat nado mnou moci… Voľný som. Oslobodený… Kata, počúvaš… Ostaneme!“/31 Paľo upadá do radostnej eufórie, možno práve preto, že nevie čo tá iná cesta pre nich všetkých znamená. Má síce ešte stále zo stretnutia s Janom obavy, no keď mu matka pokojným hlasom káže zostať, nevzpiera sa.
        

             V osudnom okamihu sa Paľo nebojí prijať svoj údel. Síce nevie presne, čo sa má stať, je pripravený aj na najhoršie. „ Mamka, to bola tá cesta? A ja som myslel, že preto skríkli na Jana, lebo chceli, aby ma zabil. Preto som neušiel, preto som čakal, kým neudrie, zaťal zuby a nepohol sa, ani keď priskočil ku mne. Ale oni sa hodili na mňa. Len vtedy som vedel, čo chcú, keď im preklal srdce.“/32 Teda Paľo ešte aj v poslednej chvíli zapochyboval o matkinej láske k nemu. Až potom si začína postupne dávať dohromady všetky fakty, uvedomuje si, že ona to dávno vedela, lebo jej sny sa vždy plnili, a preto ho chcela toľko ratovať. „Šialená boli od strachu, že stratia nás oboch. Čo sa natrpeli, pokiaľ uvideli túto cestu. Túto strašnú cestu.“/33 Paľo sa snaží aj Jana presvedčiť o matkinej nezištnej láske ku obom, cíti ako sa plnia jej slová a ona ožíva v ňom. „Voľakedy som to nemohol porozumieť, búril som sa proti tomu. I ja som sa chcel oslobodiť. Nechcel som trpieť. Nechcel som tak žiť ako oni. Ale ich láska nemohla umrieť s nimi. Musí žiť. A nech žije odteraz vo mne.“/34 Nasledovne navrhuje Paľo Janovi, že on sa prizná namiesto neho, lebo taká je matkina vôľa. „Oni to chcú a ty sa nesmieš postaviť proti nim. Aspoň teraz nie. Oni chceli, aby som ti v živote vo všetkom ustúpil, aby si bral všetko, čo bolo moje. Len toho sa báli, že raz budeme stáť proti sebe. Chceli mať oboch synov. A budú ich mať. Preto boli šťastná i v poslednej chvíli.“/35 Túto variantu síce Jano neprijíma, ale matkina prosba sa predsa len naplnila. „Jano s Paľom stoja oproti sebe. Cítia obaja, že mŕtva si najvrúcnejšie žiadala túto chvíľu. Dívajú sa na seba: Paľo, brat…“/36

             Charaktery obidvoch synov sa menili vzhľadom na matkino správanie. Hlavne jej konečný čin bol veľkým okamihom pre Janovu nápravu a Paľov návrat na predurčenú cestu.