Hlavná problematika diela Matka

Autor na pozadí baníckeho prostredia a jeho sociálnej problematiky rozvíja konflikty zo sféry svojho vnútorného sveta. Titulná postava polemizuje s transcendentnom, snaží sa od neho emancipovať. Z ideového hľadiska sa tu prejavuje autorova kríza, otras jeho subjektívnych istôt. Je veľmi pozitívnym faktom, že autor sa zameral na zdôraznenie pozemského údelu človeka. Matka sa usiluje o záchranu života svojich dvoch rozvadených synov. Na dosiahnutie vytýčeného cieľa dokonca vypovedá poslušnosť svojmu bohu. Tým sa splní jej prosba a synovia sa po matkinej smrti uzmieria.

             Hlavnými postavami hry Matka sú teda matka- Anna Pavlíčka, jej synovia- starší Jano a mladší Paľo, suseda, Kata, a postavy, ktoré sa deja priamo nezúčastňujú, a dozvedáme sa o nich iba z rozprávania ostatných dramatických osôb- nebohý matkin muž a susedin syn Martin.

             Dej Matky je vlastne pokračovaním toho, čo sa odohralo predtým (pred začiatkom deja). Ďalej sa rozvíjajú vzťahy medzi členmi matkinej rodiny a napätie v nich. Titulná dramatická osoba ešte pred začiatkom deja prežívala intenzívne ako vzťah k svojmu nebohému manželovi, tak ku svojim dvom synom. Aj vzťahy medzi synmi boli od ich detstva napäté a len vďaka matkinmu zásahu nemohli dovtedy nijako vyústiť do konfliktu. Až po začiatku dramatického deja dochádza ku otvorenej kríze. Ku všetkému treba ešte prirátať matkinu schopnosť predvídať budúcnosť, čo má kľúčový význam pre život v jej rodine.

             Dielo je zamerané hlavne na osobnú, resp. rodinnú problematiku. Sociálne rozpoloženie rodiny a sociálna otázka všeobecne, nevystupuje do žiadneho konfliktu, tvorí iba prostredie, v ktorom sa dej odohráva, a spoluvytvára atmosféru drámy. Postavy síce používajú reč charakteristickú pre banícke prostredie, a to hlavne v prvých fázach deja. Postupne z nej však upúšťajú a označenia konkrétnych vecí nahrádzajú obraznými pomenovaniami, čo svedčí o smerovaní k expresionistickej dramatike s prevahou abstraktnej reči.           

             Ďalšou expresionistickou črtou dialógu je, že sa veľmi často stretávame s krátkymi, neraz aj holými, prípadne eliptickými (bezprísudkovými) vetami. Autor ich využíva na konečné spestrenie významu a výrazne nimi odlišuje svoj dramatický dialóg od hovorovej reči.

             Príklon k expresionizmu sa prejavuje aj pri pohľade na jednotlivé motívy v Matke. Hlavná osoba sa búri proti nadvláde svojho boha. Matka sa síce nedostáva až do takých extrémnych pozícií voči transcendentnu ako postavy v dielach nemeckých expresionistov. V jej prípade strieda vzburu voči pokore a poníženosti sebaobviňovanie. No predsa môžeme jej záverečný čin označiť za vzburu.

             Okrem motívu vzbury sa ďalej v Matke modifikuje typický expresionistický motív dvojníka. Ide o vnútornú podobnosť dvoch ľudí, ktorá sa prejavuje náznakmi ich spoločného vzďaľovania a zbližovania. Na takomto vzťahu sú zaangažované štyri dramatické osoby. Tri z nich jestvujú v dráme samotnej (matka, Paľo a Jano), štvrtá je osobou predpríbehu (mŕtvy otec). Z nich sa kombinujú rôzne dvojice, ktoré sa počas deja vzďaľujú a zbližujú.

             Do Matky prenikajú motívy vízií, ktoré už nemajú čisto iracionálny charakter, ale práve naopak veľmi výrazne ovplyvňujú matkino správanie. Prostredníctvom vízií autor jasne naznačuje výnimočnosť dramatických osôb a smeruje k ďalšej výraznej vlastnosti svojej drámy, ktorou je protikladnosť medzi postavami. Tú vidno hlavne na kontrastnosti Paľa a Jana. Už v predpríbehu im boli určené vlastnosti po rodičoch. Postupne sa to však všetko zamotáva, pretože Paľo sa postupne stáva kontrastným charakterom aj voči matke.

             Princíp kontrastu sa však uplatňuje aj v inej rovine. V dráme účinkuje aj druhá matka, suseda, ktorá je z mnohých stránok matkiným opakom. Kontrastuje tu „úžasná materinská láska vedúca k sebaobetovaniu“ s bežnými materinskými trápeniami a starosťami.