Na základe dvoch hlavných príčin ho môžeme zaradiť medzi významných predstaviteľov drámy. Jednou je jeho umelecký vývin, ktorý „nepoznal náhodné skoky ani v myšlienkovom ani formálnom zmysle slova, ale vyrastal z osobnostne prežitých zdrojov.“/1  Druhou príčinou, ktorou sa od mnohých odlišuje sú jeho nie náhodné kontakty s inonárodnou literatúrou. Tieto, či sa na ne vedome a mimovoľne spoliehal, mu poskytli zázemie pre jeho tvorbu, aj keď sa od nich niekedy zámerne odkláňa. Znamená to teda, že popri domácich spoločenských podnetoch nadväzoval aj na podnety z iných literatúr, čím obohatil svoju tvorbu o nové myšlienky z oblasti mysliteľskej alebo umeleckej literatúry.

             Keďže bol veľmi dôsledným v každej svojej činnosti a nepísal len sporadicky a rôznosmerne, postupne sa dostáva do centra slovenskej dramatiky, kde v rokoch 1943-1945 zaujíma vedúce postavenie.

             Svoje úmysly dosahuje hlavne kompozičnými prvkami: v spôsobe vývoja dialógu, pribúdania nových motívov, aký bol vzťah medzi nimi, ako koncipoval svoje dramatické osoby a dejovú výstavbu. Jeho literárnu tvorbu ovplyvnilo aj jeho povolanie. Ako protestantský kňaz využíval teologické podnety, no ich pôsobenie na jeho tvorbu nebolo vždy jednosmerné. Niekedy im podliehal alebo sa nimi inšpiroval, nájdeme však aj miesta kde sa dostáva do nepriamej polemiky s kresťanským učením, čo poznačilo jeho literárnu osobnosť veľmi špecifickými črtami.

             Barčove literárne začiatky majú expresionistický charakter. Počas tohto obdobia si autor zhromažďuje motívy a ich myšlienkové variácie pre svoje vrcholné obdobie, na ktorého začiatku je Matka (prvá dráma, ktorou dosiahol výrazný javiskový i čitateľský úspech). 

             Július Barč-Ivan bezpochyby priniesol do slovenskej drámy nové témy a tvárne prostriedky. Pokúsil sa zintenzívniť spojitosť medzi predmetom objektívneho zobrazovania subjektívnym svetom dramatika. Tu možno vidieť príbuznosť jeho diela s tvorbou nemeckých expresionistických dramatikov. V Barčových drámach nachádzame čiastočne aj výpoveď o životnej a spoločenskej realite. Podarilo sa mu obohatiť myšlienkový aj citový svet dramatických postáv a zvýšiť nároky na dramatickú výstavbu, čo zostáva trvalými hodnotami jeho tvorby.

             

             Hlavnými postavami hry Matka sú teda matka- Anna Pavlíčka, jej synovia- starší Jano a mladší Paľo, suseda, Kata, a postavy, ktoré sa deja priamo nezúčastňujú, a dozvedáme sa o nich iba z rozprávania ostatných dramatických osôb- nebohý matkin muž a susedin syn Martin.

             Dej Matky je vlastne pokračovaním toho, čo sa odohralo predtým (pred začiatkom deja). Ďalej sa rozvíjajú vzťahy medzi členmi matkinej rodiny a napätie v nich. Titulná dramatická osoba ešte pred začiatkom deja prežívala intenzívne ako vzťah k svojmu nebohému manželovi, tak ku svojim dvom synom. Aj vzťahy medzi synmi boli od ich detstva napäté a len vďaka matkinmu zásahu nemohli dovtedy nijako vyústiť do konfliktu. Až po začiatku dramatického deja dochádza ku otvorenej kríze. Ku všetkému treba ešte prirátať matkinu schopnosť predvídať budúcnosť, čo má kľúčový význam pre život v jej rodine.

             Dielo je zamerané hlavne na osobnú, resp. rodinnú problematiku. Sociálne rozpoloženie rodiny a sociálna otázka všeobecne, nevystupuje do žiadneho konfliktu, tvorí iba prostredie, v ktorom sa dej odohráva, a spoluvytvára atmosféru drámy. Postavy síce používajú reč charakteristickú pre banícke prostredie, a to hlavne v prvých fázach deja. Postupne z nej však upúšťajú a označenia konkrétnych vecí nahrádzajú obraznými pomenovaniami, čo svedčí o smerovaní k expresionistickej dramatike s prevahou abstraktnej reči.           

             Ďalšou expresionistickou črtou dialógu je, že sa veľmi často stretávame s krátkymi, neraz aj holými, prípadne eliptickými (bezprísudkovými) vetami. Autor ich využíva na konečné spestrenie významu a výrazne nimi odlišuje svoj dramatický dialóg od hovorovej reči.

             Príklon k expresionizmu sa prejavuje aj pri pohľade na jednotlivé motívy v Matke. Hlavná osoba sa búri proti nadvláde svojho boha. Matka sa síce nedostáva až do takých extrémnych pozícií voči transcendentnu ako postavy v dielach nemeckých expresionistov. V jej prípade strieda vzburu voči pokore a poníženosti sebaobviňovanie. No predsa môžeme jej záverečný čin označiť za vzburu.

             Okrem motívu vzbury sa ďalej v Matke modifikuje typický expresionistický motív dvojníka. Ide o vnútornú podobnosť dvoch ľudí, ktorá sa prejavuje náznakmi ich spoločného vzďaľovania a zbližovania. Na takomto vzťahu sú zaangažované štyri dramatické osoby. Tri z nich jestvujú v dráme samotnej (matka, Paľo a Jano), štvrtá je osobou predpríbehu (mŕtvy otec). Z nich sa kombinujú rôzne dvojice, ktoré sa počas deja vzďaľujú a zbližujú.

             Do Matky prenikajú motívy vízií, ktoré už nemajú čisto iracionálny charakter, ale práve naopak veľmi výrazne ovplyvňujú matkino správanie. Prostredníctvom vízií autor jasne naznačuje výnimočnosť dramatických osôb a smeruje k ďalšej výraznej vlastnosti svojej drámy, ktorou je protikladnosť medzi postavami. Tú vidno hlavne na kontrastnosti Paľa a Jana. Už v predpríbehu im boli určené vlastnosti po rodičoch. Postupne sa to však všetko zamotáva, pretože Paľo sa postupne stáva kontrastným charakterom aj voči matke.

             Princíp kontrastu sa však uplatňuje aj v inej rovine. V dráme účinkuje aj druhá matka, suseda, ktorá je z mnohých stránok matkiným opakom. Kontrastuje tu „úžasná materinská láska vedúca k sebaobetovaniu“ s bežnými materinskými trápeniami a starosťami.  

             Hneď na začiatku deja sa matka zmieňuje susede o svojich víziách. Ako im spočiatku neverila až kým sa nesplnili. Len tak si uvedomila, akú moc jej dal boh. „Je to strašné, Mara. Je to strašné, keď sa trasieš, lebo cítiš, že zasa sa blíži chvíľa, keď niečo uvidíš. A vieš, že to nemôže byť nič dobrého. A nesmieš sa proti tomu postaviť. Neprekazíš, čo chce boh. Ľudia rozprávajú o mne, že som s čertom spriahnutá. A ja mám iba svoj kríž.“/3 Je teda zo začiatku zmierená s bohom, aj keď vie, že jej predtuchy neveštia nič dobré, nesmie sa proti nemu postaviť. Starosť o každodenné problémy naznačuje len okrajovo, keď Janovi vyvracia jeho mylnú predstavu o tom, že ona sa o svojich synov nebojí.
„Jano: Im tiež ani na rozum nepríde, aby sa o mňa báli.
Matka: Čo ty vieš! Matky sú všetky rovnaké.
Jano: Hm! I oni mávajú strach o mňa?
Matka: My ho len dusíme v sebe…
Jano: No veru, to by si nebol pomyslel, že aj oni sa trápia pre mňa. Veď ja robím, na mňa môže
                        prísť nešťastie. Im sa nič nestane, keď nás tam dolu zavalí.
Matka : Stratila by som syna.
Jano: Ale žili by ďalej.
Matka : Žila by. I vtedy, keby som aj teba, aj Paľa stratila. Ani strom, ktorému vyschýnajú posledné konáre. Plodov nemá a rodiť viac nebude.“/4  
Svedčí to teda o jej nezištnej a úprimnej láske ku obom synom. Keby ich nemala, pomaly by chradla a už by ju na svete nič netešilo.

             Viackrát sa dostáva do konfliktu s Janom, neustupuje mu, ale ani sa nesnaží prejsť do ostrej hádky. Skôr ju mrzí, že Jano je taký tvrdý, lebo vie, že „v Janovi ožil on (otec). Mocný, iba smrť ho vedela premôcť.“/5 O to viac sa preto musí snažiť udržať Paľa poslušného a nedovoliť mu vzoprieť sa Janovi.

             Aj keď by sme mohli nadobudnúť pocit, že matka jednému zo synov nadŕža, nie je to pravda. Svedčí o tom fakt, keď sa Paľo chce pobrať inde, lebo brat ho nepekne prijal.
„Matka : Stojte! Ak sa tu viete hrýzť ako psi a nič vám nie je sväté, ani vaša mať, ani to, že ste si bratia, ja tiež nebudem lepšia. V tomto dome ani jeden z vás nie je pánom. Tu som pánom ja! A ak odtiaľto Paľo odíde, pôjdeš zajtra ráno i ty za ním.
Jano : Na to nemajú právo.
Matka : Mám! Moje je právo, dokiaľ žijem. A dám povyhadzovať všetky tvoje haraburdy na ulicu, Keď si ich sám nezoberieš. Ak nebudem mať oboch synov, nechcem ani jedného.“/6 Dokáže ísť pevne za svojím hlavným cieľom, uzmieriť si synov akýmkoľvek spôsobom. No od chvíle, čo sa naplnila vízia, ako Paľo dáva Janovi nôž , darček prinesený z Ameriky, si uvedomuje, že to vôbec nebude jednoduché. Vie, že sa bude musieť vzoprieť okoliu, na ktoré vlastne nikdy nebrala veľmi ohľad, len aby zabránila katastrofe.

             Je všímavou materou, ktorá trpí, keď jej deti trpia. Vidí Paľov veľký žiaľ, snaží sa presvedčiť Jana podobrotky, aby sa k bratovi inak správal. „Tak by ťa chcela vystríhať, keď vidím, ako zaobchodíš s Paľom. Že nemáš pre neho dobrého slova, že posledný pobehaj, s ktorým si sadneš v krčme, je ti milší ako on… Keby ti brat mohol byť aspoň kamarátom… Lepšieho by si nenašiel.“/7 Vyslovuje nahlas svoje tajné prianie, ale v nasledujúcej sekunde musí konštatovať, že Jano iný nebude. „Len blázon by mohol uveriť, že ty sa raz zmeníš.“/8

             Ďalšia matkina vízia, v ktorej vidí, ako sa Jano vrhá s nožom na Paľa, znamená zmenu v doterajšom hodnotení vízií. Kým na začiatku prvého dejstva sa s jej vidinami spája presvedčenie, že sa nesmie proti nim postaviť, teraz vraví susede: „Raz sa musí povedať aj jemu: Nemôže byť tak, ako ty chceš!“/9 Aj keď sa hneď v nasledujúcom okamihu jej postoj znovu mení, „A vinná som bola ja…Ja som zhrešila, ja. Nemala som dosť viery. Necítila som, že on ma vystríha.“, môžeme jej uistenie, že „sama, sama musím ratovať syna…“/10 a nasledovné konanie predsa len pokladať za postavenie sa proti božej vôli. Tento okamih naznačuje matkinu premenu, ktorú sledujeme v jej ďalšom počínaní. Jediné východisko vidí v Paľovom odchode z dediny, lebo iba tak sa vyhne stretnutiu s Janom.  Robí všetko preto, aby Paľa dostala preč, dokonca prijíma jeho hnev a urážky: „Nepýtam sa ťa, či s kliatbami budeš spomínať moje meno. Preklínaj i teraz, udri do tváre. Zbi ma, aby zo mňa krv tiekla. Nemysli na to, že som tvoja mať, len na to, že niet človeka, ktorého by si tak nenávidel ako mňa. Ja viem, že by som si to zaslúžila. Ja som ťa  urobila nešťastným. Pre mňa si stratil všetko! Som prekliata matka, lebo nemôžem vziať na seba kríž svojho syna.“/11 Tu jasne vidieť matkino utrpenie, ako ťažko jej je syna vyhnať, no zatiaľ nedokáže nájsť iné riešenie. Možno trpí viac ako Paľo, lebo on nerozumie, prečo to matka robí. Zmieta sa v ukrutnom vnútornom boji, ktorý vrcholí tým, že sa postaví na stranu staršieho syna, a mladšieho s lámajúcim sa  srdcom vo vnútri, ale s kamenným výrazom na tvári, vyhodí z domu.

             Lenže toto je len dočasné riešenie, čo si ona veľmi dobre uvedomuje. Raz sa predsa len bratia stretnú, pretože Paľo neodišiel z dediny, len ku Kate na gazdovstvo pomáhať, a to Jana ešte viac dráždi. „Naši mládenci! Čo vyhnali toho niktoša, gánia na mňa. Lenže ja viem, odkiaľ vietor fúka a kto ich nahuckal. Raz len príde čas, že sa mi dostane do rúk a že mu za všetko zaplatím“/12        Keď jej Jano prezradí svoj úmysel opiť susedinho Martina, hneď ju volá a chce zabrániť, aby ho s Janom pustila. Je veľmi chápavá a nechce dovoliť, aby zlo, ktoré Jana ovláda, zvíťazilo. Lenže suseda už dávno zmenila svoj postoj k matke, pretože nepochopila matkino správanie.
„Suseda: A preto si ma volala? Pre také pletky?
Matka : Hneváš sa?
Suseda : Čo ti povedať? Nikdy by nebola vošla do tvojho domu, ak ma nezavoláš.
Matka : Tak ma nenávidíš? Čo zlé som ti vykonala?
Suseda : Dobre vieš, čo si porobila. Mala by si počuť, čo hovoria ľudia o tebe.
Matka : Dávno som si už zvykla, že ma ľudia iba po zlom spomínajú a že sa mi vyhýbajú. A vtedy som vedela, čo robím. Nemohla som inakšie.
Suseda : Nemohla? Plakávala si za Paľom… a keď sa vrátil vzala si mu majetok…. Ukázala si svetu, aká si matka, a za to ťa každý odsúdi.
Matka : Súdiť ma chcete? V živote stál pri mne iba boh. On mi pomohol vychovať mojich synov. Všetci, ktorí majú dnes plné ústa rečí, čušali vtedy, keď som sa s nimi trápila… Len boh sa ma môže spýtať, čo som robila so svojimi synmi, a súdiť ma za to, aká som bola matka.
Suseda : A on ťa odsúdi.
Matka : On vie, že som si nemohla vytrhnúť srdce a dať na jeho miesto kameň…“/13 Nakoniec sa so susedou uzmieruje, pretože suseda porozumie matkinmu úmyslu, lebo si uvedomí, že obe chcú len zachrániť svojich synov.

             Práve vtedy sa k nej chystá Paľo s Katou oznámiť blížiaci sa sobáš. V tomto momente už matka tuší, že sa splní jej najvrúcnejšia prosba, a preto nevyháňa Paľa z domu. Obaja sa tešia, že sú spolu, pretože Paľovi sa dobre vodí a pochopil, že matka mu nikdy zle nechcela.
„Matka : Keď som ťa v ten večer vyhnala, len na to som myslela, že ťa inakšie nezachránim. Či by som vás nevyhnala aj teraz, keby som si tak chcela pomôcť… Nemusíte odísť. Nie je to treba!
Paľo : Mamka, to Jano…
Matka : Nepýtaj sa, syn môj. Raz všetko pochopíš.
Paľo :  Nepýtať sa? Ako? Niečo sa muselo stať…
Matka : Našla som inú cestu.“/14 To značí, že jej premena sa dovŕšila. Jej posledný čin, keď zhasne svetlo, oklame Jana a vrhne sa mu pod nôž, je zakončením aktu vzbury, ale zároveň i sebaobetovaním a očistou.

             V globále teda môžeme povedať, že matkina obava o životy synov sa zamerala na nie celkom bežný problém. Berie na vedomie, že Jano je bitkár, že si rád vypije, že nemá priateľov, no ani tento fakt nie je nijakou podstatnou príčinou jej trápenia rovnako ako ani fakt, že mladší syn sa zo žiaľu stáva alkoholikom. Všetko matkino úsilie sa sústreďuje len na to, aby zabránila bratovražde medzi svojimi synmi.

             Prekoná všetky možné prekážky, dokonca sa vzbúri proti bohu. No „hlavný cieľ jej konania sa nepriečil božej vôli, v rozpore s ňou bol len prostriedok. Matka zostala až do konca so svojím bohom, aj keď mu raz odoprela poslušnosť.“/15

             Podľa kritika „sa prejavuje matkina nadradenosť nad ostatnými osobami hlavne tým, že jej pôsobenie mimoriadne vplýva na konanie jej obidvoch synov aj po jej smrti. Vyplýva to aj z vlastných Barčových slov, podľa ktorých „tam, kde s podávajú bratia ruku, tam, kde sa splnilo to, čo si matka najvrúcnejšie žiadala, tam triumfuje ona, jej sila a vôľa, tam stojí živá a ešte mocnejšia ako v živote…“/16

             Paľov príchod mu veľmi mieša karty, a nemá problém dať najavo svoje pocity.
„Jano: Len nech si ho varujú. Majú ho už teraz a užijú ho ešte. I mne sa ujde z neho. Doteraz mi vykrikovali, že mám bláznivú matku, teraz mi pridajú ešte brata žobráka.
Matka: A ty si čo? O č si viac? O to, čo bolo jeho.
Jano: Ale teraz je t moje. Či sa to páči dakomu, či nie. A keď treba, ukážem, kto je tu pánom.
Paľo: No, zbohom sa majte!
Matka: Kam ideš?
Paľo: Mŕtvi sa nemajú vracať, mamka. Berie kufor.
Matka: Syn môj, ty nesmieš odísť!
Paľo: Žobrák a pán neznesú sa pod jednou strechou.
Jano: Pravdu máš! Ešte by sme ovšivaveli od teba!… Vďačne sme ťa prijali. Nemôžeš nič povedať. Smeje sa. /18 Celým dejom teda sledujeme napäté vzťahy medzi bratmi, ktoré nakoniec vyúsťujú do konfliktu. Síce spolu bratia pracujú v bani, poriadne spolu ani neprehovoria. Jano má iných kamarátov, vôbec nevidí, alebo skôr nechce vidieť bratovo utrpenie. Aj keď si možno uvedomuje, že práve on, pretože mu prebral frajerku, je príčinou Paľovho trápenia, nijako si to nepripúšťa. Postupne sa naopak on začína cítiť ukrivdený a poškodený, pretože Kata mu priamo do očí povie, že „radšej by som sa hodila do vody, ako ísť s tebou pred oltár… Celá dedina vie, aký si podliak.“/19 a znovu sa vracia k Paľovi. Toto je najhrubšia urážka Janovej cti, a preto sa chce Paľovi pomstiť. Keď sa konečne spolu stretnú, ich konflikt sa úplne vyhrotí: „Zo mňa si ešte nik nespravil blázna. Nik. Počúvaš? Či si vtedy myslel na to, že za to mi raz dušu dáš?“/20 A vrhne sa nožom na Paľa. To ale netuší, že mať ho oklamala, a bola to práve ona, do koho bodol. Tu pomaly vidíme zmenu v Janovom správaní. Zostáva v úplnom šoku, neverí tomu, že je mŕtva. „Umreli? Umreli…Nie…Veď som len raz…Odbehne so šialeným revom a vráti sa. Mamka, skloní sa k nej, len slovo. Len jedno slovo. Že sa nehnevajú, že odpustia. Kriste! Nemôžu tak odísť!“/21 No v momente sa ešte otáča k Paľovi „Tvoju ruku som chytil.. Teba som chcel… Teba…“/22, akoby sa  chcel „ospravedlniť“, že ho nezabil. Ešte na chvíľu je starým Janom, keď vyčíta Paľovi, že pred ním utekal, a nedokázal sa s ním porátať, hnevá ho, že matka tak veľmi Paľa milovala, až zaň položila život. Obviňuje ho, že určite o všetkom vedel, a nezabránil matke, aby sa obetovala. Celkovú zmenu však môžeme vidieť práve vtedy, keď Paľo vyzýva Jana, nech ho zabije, ak chce. Jano však teraz už úplne ľutuje svoj čin, uvedomuje si, že to s ním naozaj nikdy nešlo podobrom. „Mamka, čo spravili zo syna? Z toho tvrdého, mocného syna? Tak chceli, aby bol najspodnejší zo zbojníkov, aby nemohol pozrieť ľuďom do očí, aby sa hnusil každému, i sebe! Mohla matka tak potrestať syna? A len potrestať ma vedeli? Oslobodiť ma nevedia… Nemôžu.. Kto ma potom oslobodí?“/23 Jedným riešením jeho problému by bol Paľov návrh, že sa prizná namiesto Jana, ale to Jano bez rozmýšľania odmieta. Mal by obrovské výčitky svedomia, keby zostal žiť v dome, kde spáchal taký odporný čin. Je už úplne zmenený a vyrovnaný zo svojím údelom. „… nech povedia v dedine, že som mať zabil.“/24 Je pripravený niesť následky, lebo pochopil matkinu najvrúcnejšiu prosbu, a tá ho úplne zmenila, otvorila mu oči. „Teba učili trpieť. Mnou mohol otriasť iba víchor! Mamka, ja idem. Hľadať niekoho, kto moju dušu oslobodí.“/25
        

             Paľo, tak ako ho matka označila, nesie väčšinu jej vlastností a ona ožije v ňom, keď raz zomrie. Už od malička mala matka naňho obrovský vplyv, ktorý ho vždy prinútil ustúpiť staršiemu a mocnejšiemu bratovi. Nikdy sa mu nevzoprel, no na začiatku deja už naznačuje svoju nespokojnosť s týmto faktom. „Mamka, keď som bol ešte chlapček, mal som raz peknú vyrezávanú palicu. Bol som na ňu ukrutne pyšný. Za svet by ju nebol dal. A vzal mi ju raz Jano a nikdy viac mi ju nevrátil. Chcel som sa s ním vtedy pobiť, hoci bol starší a mocnejší, ale oni to zakázali..“/26 , potom, v ďalšej situácii mu stačil jej pohľad na to, aby sa ovládol, a nakoniec, keď chcel Janovi z Ameriky napísať, aby nechal jeho dievča, len myšlienka na matku stačila na to, aby tak neurobil. Matkin vplyv na Paľa sa stále stupňoval, hoci jej pričinenie sa k tomu bolo čoraz menšie. Lenže nastáva okamih, v ktorom sa Paľo začína od matky vzďaľovať. Je to chvíľa krátko po Paľovom návrate z Ameriky. Nedokáže pochopiť „prečo som ho nesmel vtedy udrieť po tvári, prečo som mu nemohol povedať pravdu, prečo som mu nenapísal, že je podliak, keď mi chodí za dievčaťom, prečo musím trpieť aj teraz, aby sa mi posmieval, že som žobrák, keď žobráka spravil zo mňa len on.“/27 Je preňho ťažké sa s takýmto údelom zmieriť, a preto sa začína búriť. Spočiatku je jeho útechou alkohol, utápa v ňom svoj žiaľ za Katou. Dostáva sa naraz do konfliktu s matkou a zároveň aj s bratom. Hoci matka vyvíja značné úsilie na to, aby Paľa skrotila, on sa stále viac približuje podobe mŕtveho otca alebo staršieho brata, pretože už prestáva byť ústupčivý, povahovo je Janovi zrazu veľmi podobný, nebol by preňho problém pustiť sa s Janom do bitky. „Paľo: A keby nám bol niekto chytil ruku, dobre. A keby nie, ešte lepšie.“
Matka: Tak už i ty? I ty by si vedel vytiahnuť nôž na brata?
Paľo: Tak ako on na mňa.“/28

             Aj on sa nechá premôcť hnevom, keď už ani za mak neverí tomu, že by ho mať mala rada a chcela mu dobre. „Raz mi povedali, že v Janovi ožili otec a vo mne ožijú oni. Dobre som si to zapamätal. Vtedy som veril ešte, že mám matku, vtedy ma nevyháňali, ale pritúlili k sebe. Teraz ma bijú a ženú do sveta. To Jano udal sa na nich. Už teraz viem. Ja by sa hnusil sám sebe, keby mal byť raz taký ako oni.“/29 Neberie ohľad na jej prosby, keď mu Kata povie, že nechala Jana, odpadne mu veľké trápenie a matkine taľafatky si nepripúšťa. Nebál by sa pustiť do Jana, no reakcia matky ho natoľko prekvapí, že sa sklamane berie preč.

             Až s odstupom času sa Paľo znovu približuje charakteru matky. Uvedomil si, že ona mu nikdy zle nechcela, pokorne sa k nej vracia. Vie však, že sa má Janovi vyhýbať, preto musí vystihnúť okamih, keď je matka sama.
Paľo: „Nič som nezabudol. Ani bratov nôž, ani ich slová. I ja som chcel byť od toho večera tvrdý a nemilosrdný ako oni. i preklínať som chcel. už som raz chcel odplatiť každému za všetko, aj im. Zariekol som sa, že ma tu viac neuvidia, ani keby ma volali. Človek sa nevracia k tomu, kto ho odkopol a zbil. Človek musí za to nenávidieť. A ja som ich chcel nenávidieť, aby ma nič neťahalo k nim, ani do tohto domu.
Matka: A nemohol si, syn môj.
Paľo: Nemohol som, mamka. Darmo mi obecali, že ma vyženú. Prišiel som.
Matka: A ja ťa neviem vyhnať.
Paľo:Už ma nič nepomýli, mamka. Oni mi vždy len dobre chceli. I v ten večer, keď ma vyhnali z rodičovského domu a povedali, že som žobrák… Ja viem, že nebolo inej pomoci./30 Tu sa Paľo opäť matke priblížil, niečo vo vnútri ho k nej priťahovalo, niečo, čomu sa nedokázal vzoprieť aj keď chcel. Dobro v jeho vnútri zvíťazilo nad túžbou po nenávisti pre krivdu. Jeho konanie zostáva priame a čestné, je pripravený podriadiť sa matkinej vôli a aj s Katou odísť. Ona však medzitým našla iné riešenie.
Matka: Našla som inú cestu.
Paľo: A ja…
Matka: Ty budeš žiť!
Paľo: Žiť… Kata, počúvaš… Oslobodený od kliatby. Už nemá brat nado mnou moci… Voľný som. Oslobodený… Kata, počúvaš… Ostaneme!“/31 Paľo upadá do radostnej eufórie, možno práve preto, že nevie čo tá iná cesta pre nich všetkých znamená. Má síce ešte stále zo stretnutia s Janom obavy, no keď mu matka pokojným hlasom káže zostať, nevzpiera sa.
        

             V osudnom okamihu sa Paľo nebojí prijať svoj údel. Síce nevie presne, čo sa má stať, je pripravený aj na najhoršie. „ Mamka, to bola tá cesta? A ja som myslel, že preto skríkli na Jana, lebo chceli, aby ma zabil. Preto som neušiel, preto som čakal, kým neudrie, zaťal zuby a nepohol sa, ani keď priskočil ku mne. Ale oni sa hodili na mňa. Len vtedy som vedel, čo chcú, keď im preklal srdce.“/32 Teda Paľo ešte aj v poslednej chvíli zapochyboval o matkinej láske k nemu. Až potom si začína postupne dávať dohromady všetky fakty, uvedomuje si, že ona to dávno vedela, lebo jej sny sa vždy plnili, a preto ho chcela toľko ratovať. „Šialená boli od strachu, že stratia nás oboch. Čo sa natrpeli, pokiaľ uvideli túto cestu. Túto strašnú cestu.“/33 Paľo sa snaží aj Jana presvedčiť o matkinej nezištnej láske ku obom, cíti ako sa plnia jej slová a ona ožíva v ňom. „Voľakedy som to nemohol porozumieť, búril som sa proti tomu. I ja som sa chcel oslobodiť. Nechcel som trpieť. Nechcel som tak žiť ako oni. Ale ich láska nemohla umrieť s nimi. Musí žiť. A nech žije odteraz vo mne.“/34 Nasledovne navrhuje Paľo Janovi, že on sa prizná namiesto neho, lebo taká je matkina vôľa. „Oni to chcú a ty sa nesmieš postaviť proti nim. Aspoň teraz nie. Oni chceli, aby som ti v živote vo všetkom ustúpil, aby si bral všetko, čo bolo moje. Len toho sa báli, že raz budeme stáť proti sebe. Chceli mať oboch synov. A budú ich mať. Preto boli šťastná i v poslednej chvíli.“/35 Túto variantu síce Jano neprijíma, ale matkina prosba sa predsa len naplnila. „Jano s Paľom stoja oproti sebe. Cítia obaja, že mŕtva si najvrúcnejšie žiadala túto chvíľu. Dívajú sa na seba: Paľo, brat…“/36

             Charaktery obidvoch synov sa menili vzhľadom na matkino správanie. Hlavne jej konečný čin bol veľkým okamihom pre Janovu nápravu a Paľov návrat na predurčenú cestu.

            Nikdy nebudeme môcť s istotou povedať, čo autor svojou prácou mienil, no je viac ako pravdepodobné, že okrem zobrazenia svojho osobného pocitu, chcel otvoriť oči mnohým ľuďom s charakterom podobným Janovmu. Chcel možno varovať, nech nenechávame veci zájsť až do krajnosti, nech nejdeme vždy tvrdohlavo za tým, čo pokladáme za jedinú pravdu. Mali by sme mať dobre pripravený sluch počúvať rady svojich matiek, ktoré nás milujú natoľko, že by nám určite nikdy nechceli zle.

            A možno chcel taktiež vystríhať ľudí podobných Paľovi, aby sa silou mocou pre nejakú, možno aj zanedbateľnú krivdu, nehnali do konfliktu. Tiež by sa mohlo stať, že by viacerí trpeli celkom zbytočne a náprava toho celého by mohla vyjsť veľmi draho.

            Autorovo využitie hlavných prvkov expresionizmu výrazne prispelo k dosiahnutiu vytýčeného cieľa, čo sa môže pokladať jedine za plus. Hra Matka sa teda bezpochyby môže zaradiť medzi významné dramatické dielo slovenskej literatúry.    

2.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.361

3.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.160

4.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.162

5.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.174

6.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.172

7.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.181

8.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.181

9.
      Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.185

10. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.185

11. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.188

12. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.195

13. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.198

14. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.202

15. Rampák, Z.: Július Barč-Ivan. Štúdie o dramatickej tvorbe, Osveta, Martin 1972

16. Rampák, Z.: Július Barč-Ivan. Štúdie o dramatickej tvorbe, Osveta, Martin 1972, str.136

17. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.164

18. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.171

19. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.193

20. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.205

21. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.206

22. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.206

23. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.208-209

24. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.211

25. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.211

26. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.173

27. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.173

28. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.186-187

29. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.188

30. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.201

31. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.202

32. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.206

33. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.207

34. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.209

35. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.209

36. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.210

37. Barč-Ivan, J.: Dielo II, Tatran, Bratislava 1981, str.179